Život a politika

Tento príbeh začne, ako väčšina príbehov, ktoré píše život, ale o ktorých sa až tak často nehovorí. Väčšinou až vtedy, keď takýto príbeh skončí tragédiou. Žiaľ. Klasický scenár, v ktorom hrá hlavnú úlohu konflikt medzi ženou a mužom, pričom ako zbraň v takýchto konfliktoch sa používajú-zneužívajú deti, za účasti súdov, sociálnych úradov, psychológov a žiaľ aj zbabelého okolia. Aký dopad má takáto „vojna“ na deti, ktoré sú toho súčasťou, myslím vysvetlovať nemusím.

 Bola raz jedna žena a muž, život spojil ich cesty a určitý čas kráčali títo dvaja spoločne po jednej ceste, kým sa ich cesty nerozišli. Na začiatku ich cesty bola samozrejme láska, ináč by tí dvaja nekráčali spolu. Plodmi tejto lásky, boli dve krásne dievčatá, dvojičky. Dievčatá neboli prvé deti, ktoré žena mala. Žena mala z predošlého vzťahu už dvoch chlapcov a túžila po dievčatku. Osud to však zariadil tak, že žene bolo požehnané nie jedno, ale hneď dve dievčatá. Keďže žena čakala dvojičky a jej tehotenstvo bolo rizikové, posledné týždne strávila v nemocnici. Muž ju navštevoval každý deň a nosil jej čerstvé ovocie a všetko čo bolo treba. Spoločne sa tešili na dvojčatá a už mali vybrané aj mená. Prišiel toľko očakávaný deň „D“. Muž ostal v ten deň doma a čakal na telefonát-sms od ženy po pôrode, či je všetko v poriadku a kedy môže prísť na návštevu.  Keď sa mu žena ozvala, že je všetko v poriadku a nadiktovala mu, čo všetko má zobrať so sebou do nemocnice, muž kúpil čo bolo treba, sadol do auta a dupol na plyn, aby mohol konečne vidieť toľko očakávané dvojčatá. A práve ten stlačený plynový pedál, spojil cestu muža a príslušníka dopravnej polície, ktorá práve v tom čase merala rýchlosť na úseku, po ktorom sa hnal muž za ženou a deťmi do nemocnice. Viete akého dopravného priestupku ste sa dopustil pán vodič? Pýta sa policajt. Áno viem, odpovedá muž a vysvetľuje príslušníkovi dopravnej polície dôvody rýchlej jazdy. Policajt si dôvody vypočuje, pohľadom prebehne obsah nákupu, ktorý korešponduje s mužovým vysvetlením a vyzve muža, aby si vystúpil z auta. Toto nevyzerá dobre, hovorí si muž a vystúpi z auta. Policajt zoberie mužov vodičský preukaz od kolegu, ktorý v ňom kontroloval údaje a pristúpi k mužovi. Viete prečítať moje meno na uniforme? Áno viem, odpovedá muž. Tak nezabudnite na to, že tento policajt bude prvý, ktorý vám prispeje „do perinky“ pre deti tým, že vám odpustím dnešnú pokutu. A len muž a policajt vedeli, že to nebolo málo.

Konečne prišiel muž do nemocnice za ženou a deťmi. Vidieť tie dve krehké stvorenia, bol pre muža neopísateľný pocit a bol Bohu vďačný za to, že sú zdravé. Muž priviezol z nemocnice ženu s deťmi domov a tešil sa z ich prítomnosti. Začal sa kolotoč okolo dvojičiek. Kŕmenie, kúpanie, prebaľovanie, vychádzky s kočíkom, proste všetko, čo ku tomu patrí. Veď to poznáte. Okrem toho, že sa muž zúčastňoval na týchto povinnostiach, musel samozrejme aj pracovať a zarábať peniaze. Muž bol živnostník a ako živnostník, čo si nezarobíš, to nemáš. Toto pravidlo platí všeobecne aj dodnes. Muž bol v rámci svojej práce neustále na cestách a domov sa vracal často až večer, prípadne musel prespať na hotely, ak bol ďaleko. To sa ale žene nepáčilo. Tá chcela mať peniaze, ale aj muža doma.  A začali sa problémy.  Žene začínalo na mužovi postupne vadiť skrátka všetko. Mužova práca, jeho priatelia, jeho rodina skrátka všetko. Keď chcel muž navštíviť svoju rodinu (boli z iného mesta), musel sa v ten istý deň vrátiť naspäť, hoci to bolo pomerne ďaleko a väčšinou sa vracal neskoro v noci, keď už všetci spali. Neskôr bola už žena aj proti mužovým návštevám jeho rodiny. Načo tam chodíš, teraz som ja tvoja rodina, argumentovala žena.

Čas plynul u útoky ženy na všetko čo malo spojitosť s mužom neprestávali. Keď však začali scény-hádky zo strany ženy aj pred deťmi, muž vedel, že to už takto ďalej nejde a musel sa rozhodnúť. Bolo mu jasné, že ak odíde príde o deti. Mužovi neostávalo iné riešenia a tak odišiel. A žena si našla nový zmysel života, znepríjemňovať mužovi život, ako sa len dá. Udávala, ohovárala kde sa len dalo, využila svoje kontakty na súde z bývalého zamestnania a rodinné väzby vo vedení úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, aby na súde dosiahla všetko čo chcela. A aj to dosiahla. Muž vedel, že v tomto prípade ťahá za kratší koniec. A ťahá zaň doteraz. Žena sa nikdy neopýtala muža, či sa chce stretnúť a dohodnúť sa vzájomne na financovaní detí. Žena si je veľmi dobre vedomá toho, že muž by otvoril tému normálneho kontaktu s deťmi, čomu sa žena bráni, ako čert kríža. Žena vždy rieši tému financií pre deti, výhradne na súde. Tam sa cíti, ako ryba vo vode. Muž má miestami zo ženy pocit, že je to taký malý Kočner v sukni. Aj pri poslednom stretnutí muža a ženy, kde inde ako na súde, kde sa žena cítila veľmi sebavedomo, šplechla mužovi do očí pred sudcom, že deti sú veľmi nadané, majú samé jednotky a budú ešte veľmi, veľmi dlho študovať. Čím chcela dať jasne najavo mužovi, že bude ešte dlho pykať. Muž na jej milú poznámku reagoval so slovami, že je aspoň jasné, po kom majú deti gény. Návštevy s deťmi má muž určené každú druhú sobotu v prítomnosti matky. Kto nezažil nepochopí. Žena počas celej návštevy držala deti za ruky, aby nedaj Boh dali ruku mužovi. Keď sa muž opýtal niečo detí, vždy sa pozreli najskôr na ženu, či môžu odpovedať. Muž absolvoval určitý čas takéto „milé návštevy“, len, aby mohol v budúcnosti požiadať o úpravu styku s deťmi, bez prítomnosti ženy. A aj požiadal a čo myslíte, ako to dopadlo? Všetko ostalo pri starom a pre výstrahu sa mužovi zvýšilo výživné. Aká opovážlivosť od muža. Muž hľadal všetky možnosti, ako dosiahnuť normálny kontakt s deťmi. Márne. Na rady ľudí z prostredia justície, aby jednoducho počkal kým detí dospejú a ozvú sa samé, muž rezignoval. V súčasnom právnom systéme ťahá skrátka väčšina mužov za kratší koniec. Muž sa upol na svoju prácu, aby mohol byť pre svoje deti raz oporou, keď budú dospelé. Síce prišiel o najkrajší čas, kedy sa buduje puto medzi otcom a dcérami, ktoré ovplyvní ich budúcnosť, najmä ich vzťah k mužom ako takým, ale budúcnosť bude patriť jemu a jeho deťom. Aspoň v to dúfa a urobí pre to všetko. Rovnako je muž zo srdca vďačný všetkým, ktorí mu v minulosti pomáhali a pomáhajú zvládnuť tento boj, ktorý nie je pre neho jednoduchý.

Tento príbeh je pochopiteľne len fikcia a podobnosť s reálnymi osobami je čisto náhodná, ta to už by sme dze boli.

Koľko sa však dennodenne podobných príbehov odohráva v stovkách, možno tisíckach rodín a nikto o tom ani len netuší. Pochopiteľne nie vždy sú na vine len ženy, to isté platí aj o mužoch. Ich vzájomné „vojny“ nevedú k ničomu inému, len ku tomu, že v konečnom dôsledku trpia najmä deti!!! To však už akosi zaujíma len málokoho.