Život a politika

Ľudí, ktorých stretávame vo svojom živote, nie je žiadna náhoda. Dovolím si povedať, že ich môžeme rozdeliť na dve skupiny: tí ktorí nám dávajú vnútornú silu keď ju práve potrebujeme, upozorňujú nás na chyby ktoré robíme, alebo sa chystáme urobiť, ukazujú nám správny smer /v žiadnom prípade ten politický :-)/ sú nám skrátka oporou, priateľmi, požehnaním a potom je tu druhá skupina, ktorá slúži na to, aby sme si uvedomili hodnotu tej prvej skupiny ľudí. Helene Koller patrila, patrí a vždy bude patriť, aspoň v mojom srdci, do tej prvej skupiny, kde mi bola oporou, priateľkou, mojou ďalšou starou mamou, skrátka požehnaním.

Nikdy som si nechcel pripustiť, že raz príde čas rozlúčiť sa s tebou Hely, ten čas žiaľ nastal a tak mi prosím dovoľ poďakovať sa Ti touto formou za všetko čo si ma naučila a za čas strávený v tvojej spoločnosti.

Keď som sa rozhodol odísť zo Slovenska do zahraničia, tak ako väčšina Slovákov z ekonomických, alebo z politických dôvodov /v mojom prípade to bola okrem ekonomických a politických dôvodov aj možnosť naučiť sa nemecky a pokiaľ sa mi podarí „usadiť sa“, vytvoriť tak do budúcnosti podmienky, pre moje deti, aby mohli v rakúsku študovať, alebo pracovať/ netušil som, že nakoniec „zakotvím“ vo Viedni. Mojím pôvodným cieľom boli rakúske Alpy. Ale ako som už písal na začiatku, nič sa v živote nedeje náhodou a všetko má svoj význam.

Písal sa rok 2016 a ja som začal pracovať, ako masér vo Viedni v kozmetickom štúdiu, ktoré práve hľadalo maséra. Pred tým som poslal cca 200 e-mailov, do rôznych hotelov a penziónov v rakúskych Alpách, kde som chcel pracovať a v podstate žiť. V odpovediach, ktoré som dostal naspäť požadovali, samozrejme nemčinu min. na hovorovej úrovni a ako masér rakúsky živnostenský list. To bolo v tom čase pre mňa nereálne a tak som hľadal ďalej niečo, kde by som mohol začať aj s min. nemčinou a slovenským živnostenským listom. Štúdio v ktorom som začal pracovať ponúkalo okrem kozmetických a masérskych služieb, pedikúru, nechtový dizajn a permanentný mejkap. Keď som mal úvodný pohovor, prišiel som naň so známou, ktorá už dlhší čas žila vo Viedni, aby mi robila tlmočníčku. Na pohovore sme sa dohodli, že budem pracovať zo začiatku na slovenskú živnosť /neskôr som si musel vybaviť rakúsku živnosť/ a kedže moja nemčina bola: ein, zwei, Polizei, musel som pilovať nemčinu, ináč Auf Wiedersehen. V skutočnosti ma zobrali len pre to, aby im niekto platil nájom a buď sa uchytím, alebo poletím.

A tak som začal. V rakúsku nezískate klientov na lacnú reklamu, tu to funguje na princípe tzv. Mundpropaganda – ústne doporučenie. A to trvá približne rok, kým si vybudujete klientelu z ktorej dokážete platiť nájom za štúdio, byt, odvody, stravu, záväzky atď. A kedže som začal od úplnej nuly, prvý rok bol boj. Vlastne prvý polrok. Po viac ako polroku som bol oslovený, či zoberiem, ako klientku jednu staršiu pani, ktorá bola po prekonaní rakoviny prsníka a v dôsledku liečby mala neustále opuchnutú pravú ruku, na ktorej nosila tlakovú bandáž a potrebovala pravidelnú lymfodrenážnu masáž. Tá milá staršia pani sa volala Helene Koller.

Helene Koller nebola klientka, ktorá mohla chodiť za mnou do štúdia, nakoľko by to bolo pre ňu v jej veku náročné a tak som začal chodiť ja ku nej do domova dôchodcov. No ak by som sa mal presnejšie vyjadriť do penziónu hotelového typu, určeného pre dôchodcov. Kiež by to raz tak aj u nás na Slovensku vyzeralo! Pri prvej návšteve sme si, ako sa hovorí od prvého momentu sadli. Poznáte ten pocit, keď niekoho stretnete po prvý krát a máte pocit, že sa už poznáte večnosť? Takéto niečo fungovalo aj medzi mnou a Helene Koller. Už po prvej masáži sa ma spýtala, či sa ponáhľam a nemám chuť si s ňou vypiť na balkóne kávu. Bola to veľmi spoločenská osoba. A kedže som v tom čase nemal ešte veľa klientov, pozvanie som rád aj keď s obavami prijal. Prečo s obavami? Moja nemčina bola ešte len v plienkach a napriek tomu, že som už rozumel pomerne dosť, hovoriť som nechcel, aby som neurobil niekde chybu. A túto chybu robí veľa ľudí, ktorí začínajú v zahraničí s cudzím jazykom. Nebojte sa a nehanbite sa, ak sa v niečom pomýlite jednoducho vás opravia. A potom sa to „rozbehne“ samo. Ja som mal to šťastie, že ten niekto, kto ma opravoval bola Helene Koller. Zbavila ma strachu hovoriť nemecky na začiatku a získať sebavedomie, ktoré je tak veľmi dôležité, ak sa chcete naučiť cudzí jazyk a hlavne dohovoriť. Z pitia kávy po masáži sa stal rituál a rozhovory, ktoré sme obidvaja pri tom viedli, boli pre nás niečim novým. Ja som jej opisoval našu mentalitu a kultúru, ona tú rakúsku. Každým stretnutím a rozhovorom sme si boli bližší a bližší. Rozprávali sme sa o svojich životoch, detstve, dospievaní, prvé lásky, deťoch. Ja spoznal jej rodinu, ktorá ma prijala za svojho člena a ona spoznala moju rodinu. Vytvorilo sa medzi nami skutočné rodinné puto. Dokonca bola aj so svojou dcérou na návšteve Slovenska, kde som ich pozval, aby si vedela predstaviť odkiaľ to ten „jej Peter“ pochádza. Bolo to v oblasti Nízkych Tatier – Horehronia a som presvedčený, že Slovensko zanechalo v nej nezabudnuteľné zážitky. Vrátim sa ešte ku našim rozhovorom, pri káve. Samozrejme, že neostalo len pri káve a aj rakúsky dôchodcovia vedia, ako chutí život a tak sme si to sem tam rezli pohárikom vínka, alebo štamperlíkom, aby vypálilo červa. Pri rozhovoroch, som musel byť opatrný čo poviem, nakoľko Hely bola veľmi pozorný poslucháč a všetko si pamätala. Takže ak som povedal, že moja prvá „opica“ bola z Becherovky, pri najbližšom stretnutí už bola v chladničke, ku káve. Inokedy som sa preriekol, že si sem tam výnimočne zapálim ku káve, takú pôžitkovú a samozrejme pri ďalšom stretnutí, boli cigarety aj so zapaľovačom a popolníkom na stole. Ku kávičke, ako zvykla hovoriť. Taká bola skrátka Hely.

Aby som mohol Hely nejakou formou opätovať jej pozornosť a láskavosť, snažil som sa jej ukázať miesta, ktoré by za normálnych okolností nevidela. A tak sme boli spoločne v bare v najvyššom mrakodrape vo Viedni, kde jej personál umožnil použiť ich výťah, aby nemusela ísť po schodoch a vychutnať si pohľad z tej výšky na celú Viedeň, alebo sme boli spoločne v centre Viedne na koči aby si mohla spoločne aj zo svojou dlhoročnou priateľkou Annou zaspomínať na „staré časy“ a keď už nemohla dobre chodiť, hodil som jej vozík do auta a boli sme sa prejsť vianočnou Viedňou.

Dnes sú to však všetko už len spomienky, nakoľko Helene Koller v noci na 17. Septembra 2021 odišla vo veku 96 rokov na svoju večnú púť.

Milá Hely, ďakujem Ti za všetko v živote čo som od teba dostal. Bola si mi oporou, učiteľom aj kritikom. Rozhodla si o tom, či ostanem v Rakúsku a začnem tu nový život, alebo to vzdám a vrátim sa na Slovensko. Poznala si moje tajomstvá, moje túžby, videla si ma smiať sa aj plakať. Poznala si moje deti, síce len z rozprávania a fotiek, no ja urobím všetko preto, aby moje deti spoznali teba, cez moje rozprávanie. Naučila si ma, že človek nemusí mať strach zo staroby, ale z toho, ako žije.

Ďakujem Vám pani Helene Koller!